Turecká káva - dar Turkov svetu
Kávu v Istanbule v roku 1543 predstavil počas vlády sultána Suleimana Veľkolepého Özdemir Pasha, otomanský guvernér Yemenu, ktorý si počas svojho krátkeho pôsobenia v tejto krajine nápoj zamiloval.
Káva čoskoro tvorila dôležitú súčasť kráľovskej kuchyne a stala sa obľúbenou v kráľovskom dvore. Na zoznam funkcionárov v kráľovskom dvore pribudla funkcia hlavného variča kávy. Jeho povinnosťou bolo variť sultánovi a jeho patrónom kávu a vyberal sa podľa oddanosti a schopnosti zachovať tajomstvá. Letopisy otomanskej histórie zaznamenávajú niekoľko hlavných varičov kávy, ktorí vyčnievali z radov s cieľom stať sa pre sultána vplyvným vezírom (titul najvyšších sultánových pomocníkov a radcov v predrepublikánskom Turecku).
Káva sa onedlho začala používať aj vo vznešených panských sídlach a v bežných domácnostiach. Obyvatelia Istanbulu si tento nápoj rýchlo zamilovali. Kupovali čerstvé zrnká kávy, ktoré si potom doma opražili. Zrnká potom uskladnili v korytách a varili v kávovaroch známych ako „džezva“.
Káva sa čoskoro preslávila za múrmi paláca, vznešených panských sídiel a domácností.
Európania mali možnosť prvýkrát okúsiť chuť kávy v roku 1615, keď si benátski veľkoobchodníci, ktorí sa s nápojom oboznámili v Istanbule, vzali nápoj so sebou do Benátok. Spočiatku kávu predávali na uliciach obchodníci s limonádou, avšak v roku 1645 bola v Taliansku otvorená prvá kaviareň. Počet kaviarní sa čoskoro rozrástol po celej krajine a do mnohých iných krajín, stali sa základnou súčasťou života ľudí zo všetkých spoločenských vrstiev, obzvlášť umelcov a študentov, boli to miesta, kde sa spoločne stretli a porozprávali.
Cestovatelia, ktorí vynašli kávu počas pobytu v Istanbule velebili jedinečnú chuť nápoja v listoch, ktoré poslali domov do Marseilles. V roku 1644 Monsieur de la Roque, francúzsky veľvyslanec, priniesol do Marseilles prvé kávové zrnká spolu so zariadením na prípravu a podávanie kávy.
V roku 1660, obchodníci z Marseilles, ktorí si nápoj zamilovali ako ho prvýkrát v Istanbule ochutnali, začali do mesta dovážať kávu s cieľom uspokojiť narastajúcu chuť obyvateľov Marseilles na kávu. Prvá kaviareň sa v Marseilles otvorila v roku 1671. Spočiatku kaviarne navštevovali obchodníci a cestovatelia, ale čoskoro sa stali obľúbenými aj pre ľudí zo všetkých spoločenských vrstiev.
Kávu v Paríži v roku 1669 predstavil Hoşsohbet Nüktedan Süleyman Ağa, ktorého poslal sultán Mehmet IV ako veľvyslanca na kráľovský dvor francúzskeho kráľa Louisa XIV.
Veľvyslanec vlastnil niekoľko vrecúšok kávy, ktoré opísal Francúzom ako „magický nápoj“.
Süleyman Ağa sa hneď stal obľúbencom parížskej vyššej spoločnosti. Pre parížsku aristokraciu bola veľká česť, keď boli pozvaní na šálku tureckej kávy so Süleyman-om Ağa, ktorý svojich hostí zahrnul svojím prívetivým humorom a konverzáciou. Veľvyslanec rozprával nespočetne veľa príbehov o káve, vďaka ktorej si vyslúžil prezývku „Hoşsohbet“ respektíve „skvelý rozprávač“.
Prvá skutočná kaviareň Café de Procope bola v Paríži otvorená v roku 1686. Čoskoro sa stala často navštevovaným miestom spisovateľov, vychýrených básnikov, dramatikov, hercov a hudobníkov. Mnohé známe osobnosti ako Rousseau, Diderot a Voltaire si zamilovali kávu v Café de Procope. Kaviarne sa otvorili takmer na každej ulici v meste, nasledujúc trend Café de Procope.
Rok 1683 poznamenal koniec druhého obkľúčenia Viedne. Po ústupe zanechali Turci v meste svoje mimoriadne zásoby, pozostávajúce z veľkého množstva stanov, dobytka, obilia a 500 vrecúšok kávy. Obyvatelia Viedne nemali ani potuchy, čo sa pripravuje zo záhadného obsahu vrecúšok. Jeden viedenský kapitán tvrdil, že kávové zrnká boli krmivom pre ťavy a rozhodol sa preto vysypať vrecúška do Dunaja.
Správy o záhadných vrecúškach sa dostali k ušľachtilému mužovi menom Kolschitzky, ktorý žil medzi Turkmi niekoľko rokov a počas obkľúčenia slúžil pre Rakúšanov ako špión. Ako odmenu za svoju úspešnú špionáž počas obkľúčenia požadoval vrecúška kávy, vďaka ktorým sa stal veľmi známy.
Kolschitzky podával Viedenčanom malé šálky tureckej kávy, najprv chodil od domu k domu, a potom ju podával vo veľkom stane otvorenom pre verejnosť. Čoskoro učil Viedenčanov ako si nápoj pripraviť a vychutnať si ho. A takto sa Viedeň oboznámila s kávou.
Viedenské kaviarne, ktoré sa otvorili počas tohto obdobia, sa stali príkladom pre kaviarne v mnohých iných krajinách.
Anglicko sa prvýkrát s kávou oboznámilo v roku 1637, keď Turci predstavili tento nápoj v Oxforde. Stal sa hneď obľúbeným pre študentov a učiteľov, ktorí založili „Oxfordský klub kávy.“
Prvá kaviareň bola v Oxforde otvorená v roku 1650 a niesla názov „Angel“ (Anjel).
V roku 1652 Pasqua Rosée otvoril v Londýne prvú kaviareň. Vďaka svojej rozsiahlej znalosti prípravy a varenia tureckej kávy predstavil svojim kamarátom a zákazníkom jej jedinečnú chuť.
V roku 1660 sa Londýnske kaviarne stali neoddeliteľnou súčasťou sociálnej kultúry mesta. Široká verejnosť nazvala kaviarne „Penny Universities,“ kedže jej stálymi zákazníkmi boli spisovatelia, umelci, básnici, právnici, politici a filozofi. Londýnske kaviarne ponúkali zákazníkom oveľa viac ako len horúce šálky kávy: vstupné vo výške jednej penny im prinášalo prospech z intelektuálneho rozhovoru, ktorý ich obklopoval.
Vášmu srdcu neprikážete piť kávu ani navštevovať kaviarne.
Srdce hľadá priateľstvo – káva je iba zámienkou
- výrok neznámeho Turka
Kávou sa inšpirovali mnohí slávni skladatelia, ba dokonca Antonio Vivaldi a Carlo Goldoni skomponovali dielo s názvom „La Bottega del Caffe.“ Ešte aj na skladateľa J. S. Bacha káva neuveriteľne zapôsobila. Tento významný skladateľ „vlial“ svoju lásku ku káve do tónov skladby Coffee Cantata, ktorá bola vydaná v Leipzigu v roku 1732. Bach komponoval Coffee Cantata (Kávová kantáta) popri básni Picander. Bacha inšpirovalo ku skomponovaniu kantáty protest proti skutočnosti, že sa Nemecko pokúšalo vyhlásiť pitie kávy ženami za nezákonné, keďže mal pocit, že uznanie kávy by nemalo byť predmetom sexuálnej diskriminácie.
Kávová kantáta hovorí príbeh o otcovi, ktorý sa snaží presvedčiť svoju dcéru, aby sa vzdala svojho zvyku piť kávu. Dievča velebí potešenie z kávy nasledovnými slovami:
„Och, ako sladko chutí káva,
je ľúbeznejšia ako tisíc bozkov,
jemnejšia ako muškátové víno.
Káva, káva...musím ju mať,
a ak ma chce niekto potešiť,
dovoľte mu naliať mi kávu!“
Múzeá v celej Európe sú zaplnené maľbami, inšpirovanými kávou. Vo všeobecnosti znázorňujú kaviarne často navštevované umelcami, pitie kávy v domácnosti a ľudí, ktorí sa tešia z rozhovoru pri šálke kávy. Prvý obraz kaviarne na svete namaľoval holandský umelec Adrian van Ostade. Maľby umelcov ako sú François Boucher, Franz Schams a Jean Léon Jérôme ponúkajú hlboký pohľad do ranej kultúry kávy a do kaviarní v minulosti.
V Turecku, Ali Riza Bey of Űsküdar maľoval významné obrazy na tému káva. Žil koncom 19. a začiatkom 20. storočia a špecializoval sa na maľby uhlíkom maľovaných letných a zimných kaviarní, piecok na varenie kávy, kávové šálky, kanvice na kávu (džezvy), vitríny na kávu a putujúcich maloobchodníkov s kávou. V súčasnosti možno mnohé maľby z jeho rozsiahlej zbierky nájsť vo verejných zbierkach.
Turecká káva - dar Turkov svetu...
Názov turecká káva nesie druh kávy, ktorého prípravu a metódy varenia vynašli Turci. Má neobyčajnú príchuť, penu, arómu, metódu varenia a podávania...inými slovami, má svoju identickosť a tradíciu.
Prvá káva sa vyrobila na Arabskom polostrove prevarením plodov kávovníka. Nová metóda vynájdená Turkmi odhalila skutočnú príchuť a jedinečnú arómu. Turci predstavili kávu v Európe, kde sa po mnohé roky pripravovala a pila ako turecká káva.
Turecká káva sa vyrába z vysoko kvalitných arabských kávových zŕn zo strednej Ameriky a Brazílie, ktoré sa zmiešajú a opatrne opražia, a potom sa najemno zomelú. Káva sa zmieša s vodou a želaným množstvom cukru a varí sa v „džezve,“ alebo v tureckej kanvici na kávu. Podáva sa v malých šálkach. Káva musí po podávaní na chvíľu odstáť, aby kávové usadeniny klesli na dno šálky.
V Istanbule predstavil kávu v roku 1517 Özdemir Pasha, otomanský guvernér Jemenu, ktorý si počas svojho pobytu v krajine kávu zamiloval.
Nápoj sa stal známy ako turecká káva pripravovaná v džezve alebo „güğüm“ (medená nádoba) použitím metódy, ktorú vynašli Turci.
Obyvatelia Turecka sa oboznámili s kávou vďaka založeniu kaviarní, prvá kaviareň sa otvorila v okrese Tahtakale a ďalšie začali rapídne vznikať po celom meste. Kaviarne a kávová kultúra sa čoskoro stala neoddeliteľnou súčasťou sociálnej kultúry Istanbulu, ľudia sem prichádzali v priebehu dňa čítať knihy a nádherné texty, hrať šachy a hru s kameňmi a rozprávať sa o poézii a literatúre.
Keďže sa káva stala dôležitou súčasťou kráľovskej kuchyne ako aj súkromných domácností, jej spotreba výrazne vzrástla. Surové zrnká sa opražili na panviciach, a potom sa pomleli v mažiaroch. Káva sa následne varila v džezvách a so značnou opatrnosťou sa podávala váženým hosťom.
Vďaka úsiliu obchodníkov a cestovateľov, ktorí prešli celý Istanbul, ba dokonca aj otomanských veľvyslancov, turecká káva sa čoskoro stala vychýrenou v celej Európe a nakoniec aj na celom svete.
Turecká káva...
Turecká káva sa pripravuje iba dve minúty.
Keď podávame väčšie množstvo, najlepšie je pripraviť polosladkú tureckú kávu.
Ďalšia metóda varenia tureckej kávy spočíva v použití špeciálne navrhnutého kávovaru.
Používajte vždy čistú pitnú vodu. Chemikálie vo vode z vodovodu ako napríklad chlór vplývajú na chuť kávy.
Pitie kávy je pre Turkov jedinečným zážitkom.
Šálka tureckej kávy má pre Turkov množstvo dôležitých významov: priateľstvo, láska a spoločné nažívanie. Najlepším dôkazom toho je staré príslovie: „Jedna šálka kávy dokáže vytvoriť priateľstvo na večnosť.“ Turecká káva je tak podstatnou súčasťou tureckej kultúry, že sa podľa nej pomenoval výraz pre raňajky „kahvalti,“ čo v preklade znamená „pred kávou,“ a je odvodený od slov „kahve“ (káva) a „alti“ (pred).
Servírovanie šálky tureckej kávy predstavuje tiež spôsob upevnenia priateľstva. Príprava a starostlivosť hostiteľa venovaná pri podávaní tureckej kávy svojim hosťom je významným prejavom pohostinnosti. V Turecku je pre nastávajúcu nevestu zvykom servírovať kávu svojmu ctiteľovi a jeho rodine, keď ju príde požiadať o ruku. Prijatie šálky kávy sa považuje za prejav hrdosti na osobu, ktorá kávu ponúka. Je to vyjadrené v tureckých výrazoch „jeho kávu možno vypiť“ a „prosil by som si šálku vašej kávy.“
Nič na svete sa nevyrovná dlhej, priateľskej diskusii o šťastí pri šálke tureckej kávy.
Láska, úspech, peniaze, šťastie: umenie čítať z kávových zŕn je také staré ako káva samotná. Budúcnosť sa predpovedala z tureckej kávy a je neodmysliteľnou súčasťou potešenia a diskusie súvisiacej s kávou.
Táto obyčaj sa rozšírila po celej Európe koncom 17. storočia, keď sa stala novodobou v Paríži, odkiaľ sa preniesla do Rakúska, Maďarska a Nemecka.
Po dopití kávy sa šálka položí na tanierik dnom hore. Osoba, ktorej sa veští budúcnosť povie: „Nech moja budúcnosť odhalí moje rozpoloženie.“ Keď káva dôkladne vychladla, veštec preskúma vzory vytvorené zo zrniek. Cieľom je spravidla oznámiť dobré správy a šíriť pozitívny pohľad na budúcnosť.
Tvary a vzory vytvorené zo zrniek v šálke a na tanieriku majú rôzne symbolické významy:
Príprava tureckej kávy pozostáva z mnohých krokov: praženie, chladenie, mletie, varenie a servírovanie. Tradičné nástroje, ktoré sa používajú pri týchto procesoch „padli za obeť“ času a modernizácii, v súčasnosti ich možno vidieť v múzeách, súkromných zbierkach a vo výkladoch antikvariátov. Podľa spôsobu používania ich možno charakterizovať nasledovne:
Káva sa pražila dvoma spôsobmi - v panvici („tava“) alebo kotly („tambur“). Panvice sa vyrábali buď zo stlačeného železa alebo zriedkavejšie z pálenej hliny. Panvice mali dlhé rúčky, niektoré z nich bolo možné ohnúť. Na niektoré z veľkých panvíc sa namontovali kolieska, aby sa jednoduchšie preniesli cez oheň. Súčasťou ďalších panvíc sú lyžice na praženie pripevnené reťazou. Pražilo sa na kachliach alebo grile. Kotle sa vyrábali z oceľového plechu a ich súčasťou bola ručne nastaviteľná tlaková nádrž pripevnená na malý štvorhranný gril.
