Baklava sa v súčasnosti pripravuje v mnohých krajinách, dodnes však neboli vyriešené spory susedov Turecka o tom, kto ju vynašiel.
Isté však je, že baklavu nemohol vymyslieť západný sused Turecka. Táto krajina je preslávená fantastickými rozprávkovými príbehmi a bájkami, nie však svojou kuchyňou. Podľa Perryho je známe, že baklavu pripravovali turecké národy žijúce v Ázii, napokon aj turecký borek sa pripravuje podobne, a podávali ju aj na hostinách osmanského sultána. (Wasti 2005)
Súčasnú podobu a rafinovaný spôsob prípravy nadobudla klasická baklava v období Osmanskej ríše. Najstaršia zmienka o baklave sa našla v kuchyni paláca Topkapi a pochádza z obdobia vlády sultána Fatiha. Podľa tohto záznamu bola v paláci pripravená baklava v roku 1473, v mesiaci šaban. V polovici 17. storočia bol Evliya čelebi hosťom na panstve Bitlisiho Beya, vzdialeného od Istanbulu, a písal o tom, že jedol baklavu. Vo Vehbiho kronike s názvom Surname sa môžeme dočítať, že pri príležitosti obriezky synov sultána Ahmeta III. sa konala slávnostná hostina, na ktorej sa hosťom podávala baklava. Z tohto, ako aj iných zdrojov je zrejmé, že baklava, ktorá bola veľmi rozšírená vo všetkých častiach Osmanskej ríše, sa podávala predovšetkým v bohatých domácnostiach, na oslavách a slávnostných hostinách. Dalo by sa povedať, že z jednoduchého cesta sa vyvinulo majstrovské a rafinované dielo kuchárskeho 
umenia, ktoré zodpovedalo nárokom bohatých statkárov a úradníkov s vycibreným vkusom. Niektorí vedci, ku ktorým patrí aj Bert Fragner, vedecký pracovník Univerzity Bamberg, zastávajú názor, že vývoj pokrmov a nápojov v Osmanskej ríši bol ovplyvnený vkusom a výberom najvyššej vrstvy obyvateľov Istanbulu. Je známe, že v palácoch sultána a vysokej šľachty s obľubou zamestnávali kuchárov, ktorí boli majstrami v príprave baklavy. Veľmi dôležité bolo, aby cesto na baklavu, jufka, bolo čo najtenšie. Kuchári, ktorí mali byť zamestnaní, museli vedieť pripraviť okrem pilavu aj baklavu. Ich odbornosť sa posudzovala už pri príprave cesta. Za majstra kuchára bol považovaný ten, kto dokázal zhotoviť cesto, ktorým sa dal vyplniť celý plech. Vo svojej knihe o koreňoch kultúry tureckého národa píše Burhan Oguz, že v starobylých istanbulských palácoch sa pri príprave baklavy od kuchárov požadovalo, aby na plech naložili minimálne 100 vrstiev jufky. Z knihy Burbana Oguza sa tiež dozvieme, že pre dom bolo veľkou cťou zamestnávať kuchára, ktorý dokázal pripraviť takéto cesto. Skôr ako plech s baklavou vložili do rúry, ukázali ho pánovi domu, ktorý z výšky pol metra pustil na baklavu úlomok zlata, tzv. Hamidovo zlato. Ak úlomok prepadol cez vrstvy jufky až na plech, kuchár dostal pochvalu a za odmenu si mohol ponechať zlato. Ak však zlato uviazlo medzi vrstvami jufky, naplnený plech putoval späť do kuchyne. Hanbou pre pána domu bolo, ak sa takého nevydarené predstavenie konalo pred hosťami.
Pochod s baklavou.
Najšikovnejší majstri baklavy slúžili bezpochyby v sultánskom paláci, kde baklava nebola len symbolom bohatstva a dobrého vkusu, ale zohrávala aj dôležitú úlohu pri štátnych oslavách.
Tradícia pochodu s baklavou, ktorá sa vyvinula koncom 17. a začiatkom 18. storočia, je toho najlepším príkladom. V strede pôstneho mesiaca Ramadán odmenil sultán svojich vojakov a do kasární janičiarov poslal baklavu. Misky naplnené baklavou, z ktorých každá bola určená pre 10 vojakov, boli zoradené pred kuchyňou v sultánskom paláci. Prvú porciu prevzal Silahtar Aga, ktorý zastával úrad zbrojnoša, ďalšie misky niesli dvojice vojakov. Cez otvorené brány paláca pochodovali janičiari pod vedením veliteľov svojich jednotiek ku kasárňam. Obyvatelia Istanbulu sa tlačili na uliciach, aby videli sprievod a oslavovali sultána a vojakov. Táto tradícia, vďaka ktorej sa baklava stala jedným zo symbolov Osmanskej ríše, upadla po rozpade janičiarskej organizácie do zabudnutia. 
Baklava je produktom osmanskej kultúry, hoci jej pôvod je prítomný v tradíciách kulinárskeho umenia mnohých národov. Podľa Claudie Rodenovej a Andrewa Dalbyho je dokázané, že pred Osmanmi sa baklava nespomína v žiadnych iných prameňoch. Objavili sa až s Osmanmi a spolu s ich rozšírením sa stala známou na východe aj západe.
V súčasnom Turecku existujú podniky, ktoré sa venujú výlučne výrobe baklavy. Podobne ako cukrárne v Európe, aj v Turecku sú obchody, ktoré predávajú iba baklavu.
Niektoré turecké regióny sa špecializujú na výrobu baklavy, napr. mesto Antep. Majstri z Antep kritizujú nesprávnu prípravu baklavy a sú toho názoru, že nikto nedokáže tureckú baklavu pripraviť lepšie ako samotní Turci.
